Herman Tomson

" myslím si, že spoločne by sme mohli nejaké miesto na jedenie.. nájsť " sám sa musel zaraziť pretože nemal nejaké miesto o ktorom by vedel. Predsa len jeho jedlo sa skladalo z iných vecí ako z nejakého jedla ale určite nebude ťažké niečo nájsť. Prinajhoršom si vypočuje nejaký rozhovor mladých ľudí, veď práve to len stále dookola robia. Jedia jedia a pijú. Nie žeby on osobne sám bol iným, no aj tak.
" Tak možno by sme mohli ak vyraziť, nemyslíš? " Povedal Herman a potom on sám sa vydal pomalým krokom k dverám. Aj napriek tomu, že toto miesto nepoznal tak ako tak sa vedel v Tom už pohybovať. " Keďže je to tvoj posledný deň myslím si, že by som mal spĺňať tvoje priania. Tam kde budeš chcieť ísť, tam aj pôjdeme.."

Ihneď sa vybrala za ním pričom si ešte skontrovala či mala všetko čo potrebovala. Ako vyšli von z jej izby zamkla ju a otočila sa na neho.
"keďže si nepotrpím na nejakom drahom jedle ani luxuse tak mi úplne stačí McDonald's." jemne sa nad tým pousmiala a viedla ho ku výťahu ktorý privolala.
"ale tak samozrejme musíme nájsť aj niečo čo chutí tebe takže...máš nejaký návrh ?" nevedela čo mu chutí a čo nie preto sa rozhodla opýtať aby náhodou nevybrala niečo čo by on nakoniec ani nejedol. Z jej pozerania na neho ju vyruší cinknutie výťahu ktorý zastane na ich poschodí. Ihneď sa tam pozrie a následne aj nastúpi do neho.

" no a keďže ja som ten človek z ktorý si potrpí naopak na určitom luxuse.." povedal Herman. On sám by sa možno veľmi nestotožnil s niečím podobným ako práve ona sama povedala že a vonkoncom aj pochyboval, že by sa to mohlo nachádzať v ich meste.
" Myslím si, že to aj tak nenájdeš v tomto meste. Každá jedna budova je architektúrou pomerne starou. Pochybujem, že niečo také novodobé sa tu vôbec mohlo nachádzať. " Musel sa tomu zasmiať pretože mu to prišlo primerane vtipné. Nevedel si to ani len predstaviť. " No takže, pôjdeme alebo nie? Niečo spoločne nájdeme.." dal si ruky do vreciek tmavých nohavíc a následne prešiel ku dverám ktoré otvoril. Bolo to pre neho divné nachádzať sa v spoločnosti jedného človeka tak dlho. Dokonca aj ženy.

Pousmiala sa a zamyslela sa nad tým čo povedal. Mal pravdu, mesto malo krásnu starú architektúru a všetko tu vyzeralo honosne a luxusne. Mohlo jej dôjsť, že sa tu nebude nachádzať niečo ako ona povedala.
"tak nájdeme niečo čo bude vyhovovať nám obom." potvrdila jemným prikývnutím a nasledovala ho von z hotela.
"ako si už sám povedal veľa cestuješ, preto si určite aj ochutnal veľa rôznych kuchýň sveta. Preto ma zaujíma ktorá ti chutila najviac ?" nechcel aby medzi nimi panovalo ticho preto sa rozhodla opýtať na vec ktorá vlastne aj súvisela s tým čo rozoberali.

Herman si zvolil tú jednoduchšiu cestu. Na miesto toho, aby išli po schodoch sa zameral na výťah, ktorý takmer okamžite privolal.
,, neviem či by som sa mohol obrátiť len na jednu kuchyňu." Herman tak dlho neochutnal normálne jedlo. Nerobilo mu to problém, niečo predstierať, no tá chuť, ked si niečo dával v podobe stravy do úst nebola žiadnou chuťou. Oprel sa o výťah a zatlačil tlačidlo, ktoré malo smerovať na prízemie. ,, no možno Francúzka. oh tie raňajky mi vždy chutili.. bola to doslova delikatesa." no ale klamárom bol Herman veľmi, veľmi dobrým, to musel človek takmer okamžite uznať.
,, no asi nič sa nevyrovná domácej strave. Ak to človek vie pripraviť s láskou." domáca strava, ked si doma vychutnáva pôžitok z krásnej slečny, ktorá nemá chuť ani prosiť o život.

Zložila si ruky na hrudi a sledovala výťah ktorý mal každú chvíľu prísť.
"Francúzke raňajky...tie môžu byť dobre" vedela, že Francúzi na raňajky majú zvyčajne sladké pečivo alebo aj nejaký iný druh pečiva. Obľubovali to. Sama si niekedy na raňajky dala niečo podobné.
"musím s tebou súhlasiť. Domáce jedlo je najlepšie." prikývla pričom dobre vedela o čom hovoril. Vedela variť a rada pri varení jedál experimentovala ale taktiež mala rada aj úplne jednoduché veci. Nepoznala stravu od jej matky, nikdy na to nemala čas preto veľa krát jedlá jedlo od jej babky. Tá ju aj naučila variť.

" a ako dlho som nenašiel niekoho kto by mi nejaké to jedlo pripravil! " Musel sa on sám nad tým zasmiať pretože by to mohlo byť milé gesto od niekoho. Bez toho aby niekoho musel donútiť k tomu aby vôbec ho napadlo to urobiť. To bolo niečo u ľudí čo on niekedy postrádal. To že sa starali jeden p druhého takmer v každom jednom okamihu.
" Určite to bude fajn, uvidíš toto mesto ťa k sebe privanie a ty ani len na malý okamih nepomysliš na to aby si si dala ten hnus, ktorý si chcela.." Herman následne vyšiel z výťahu cez recepciu až k dverám pričom sa mohol nadýchnuť čerstvého vzduchu. Nasadil si slnečné okuliare.

Usmiala sa pri pohľade na neho. Bol naozaj príťažlivý, či už vďaka jeho vzhľadu alebo aj podľa jeho správania. Vedela, že by veľa dievčat padalo na kolená len aby mohli s ním stráviť čo i len jednu hodinu. Ona bola práve jedna z tých ktorá sa nemusela moc snažiť a bola za to aj celkom rada. Bola rada, že nemusela chodiť po meste sama ale aj za to, že mala tak príjemnú spoločnosť.
"mhhm....no ak sa naše cesty nerozdelia tak skoro možno by som ti mohla niekedy navariť niečo ja. Možno to nebude práve to úplne najlepšie jedlo na svete ale tak aj to sa ráta, nie ?" milo sa usmiala a nasledovala jeho kroky von z budovy hotela. Porozhliadla sa po okolí. Všade navôkol bolo množstvo staro vyzerajúcich budov a ona sama nevedela ktorým smerom sa vydať.
"hádam máš pravdu....tak ktorým smerom pôjdeme ?" obrátila na neho znova svoju pozornosť pričom si musela odhrnuť vlasy z tváre.

,, takže stále je tu nejaká možnosť k tomu, že si to napokon predsa len rozmyslíš " Herman sa tomu musel zasmiať. Možno ho to predsa len môže baviť, zisťovať v jej prítomnosti, kto to vlastne je. Pretože aj napriek tomu, že by sa mohol pozrieť do jej tváre a vyčítať to, donútiť ju, povedať to, aj tak to neurobil. Hra na mačku a myš bola o čosi viac príjemnejšia a dokonca ani nemusel klamať ak by povedal, že v jej spoločnosti sa cítil pomerne dobre. Možno to bola práve jej nevedomosť, ktorá ho priťahoval ak sebe.
,, nechaj ma viesť ťa, predsa len to poznám zjavne oveľa lepšie ako ty." jeden kútik pier sa mu natočil do malého úškrnu, pričom v jednom momente jej ponúkol svoje rameno k tomu, aby sa ho chytila a tým pádom by ju skutočne mohol viesť.

Čakala na to kedy sa náhodou preriekne a povie mu o tom kto v skutočnosti je alebo aké má skúsenosti s vecami ktoré iný ľudia nevedia. Ako si ho tak obzerala napadlo ju čo ak aj on bude niečo o tom druhom svete vedieť, dokonca čo ak je on tiež jeho súčasťou ? No všetko to boli len myšlienky a nezodpovedané otázky ktoré aj v jej hlave musia ostať.
"môžeš si byť na 100% istý, že hovoríš pravdu." jemne sa nad tým usmiala a hneď ako spozorovala jeho ponuku tak aj urobila. Chytila sa ho pričom upriamila svoj zrak pred nich.
"tak...môžeme ísť." jemne prikývla a kútikom oka na neho pozrela. Bola celkom zvedavá kam ich dovedie no už teraz si bola istá, že to bude naozaj krásne miesto. Tušila, že on bude práve ten typ čo si na také veci potrpí, vlastne jej to aj sám povedal.

Nemalo to byť daleko, aspoň to tak možno vyzeralo. Predsa pre upíra akým bol on alebo všeobecne pre bytosť, ktorá sa vedela pohybovať rýchlo vzdialenosť už nemala takú hodnotu. Rovnako ako aj čas. Nevedel ani koľko je hodín, či je večer alebo ráno alebo poobedie. No aj napriek tomu mu na tom teraz nezáležalo. Nehovoriac, že možno ak by sa ho niekto spýtal na to, koľkého je v ten deň, určite by si vedel vymyslieť nejaký zmysluplný dátum. No ak by sa spýtal na minulosť a na nejaký rok, vedel by to takmer okamžite vysypať z rukáva.
" nikdy som si ale nemyslel, že sa do tohto mesta napokon vrátim. Kto vie, možno dnešný deň nebude posledným stretnutím. Nikdy nevieme kde nás osud zaveje."
Herman vykračoval pomalým krokom až do momentu, kedy na ulici nepočul niekoho vykríknuť bolesťou. Pozrel sa pred seba, uvedomil si, že pred ním sa nachádzal nejaký mladý upír, ktorý zjavne nebol pod nikým takže sa nevedel správať a rozhodol sa na niekom krmiť.

Pomalým krokom kráčala vedľa neho a obzerala sa po architektúre tejto štvrte.
"osud si to nejako zariadi." usmiala sa no rázom strnula v pohybe. Pozrela sa pred seba na chlapca ktorý tam stál. Bolo jasné, že je to upír. Predsa takých videla už miliónkrát. No nie miliónkrát ale veľa krát áno. Väčšinou ak sa nachádzala v takejto situácii buď by zaútočila alebo informovala svojich ľudí no teraz v jeho spoločnosti nemohla urobiť nič z tých dvoch veci. Pozrela sa na neho aby videla jeho reakciu.
"ehm....mali by sme asi ísť..." potiahla ho jemne za ruku. Predsa nevedela ako bude na to on reagovať a nepotrebovala sa dostať zbytočne do problémov.

Herman to rozhodne nevidel tak, ako to videla ona. Ked videl ako sa ten upír na niekom krmí, ako keby to bolo niečo normálne. Pozrel sa smerom na Stellu. Vedel, že skôr alebo neskôr by sa o tom určite dozvedela. A nemal v tejto chvíli čo skrývať. Pozrel sa na ňu, dokonca aj na ich ruky a potom jej venoval malý úsmev. ,, nemusíš sa báť, bude to trvať len niekoľko minút."
Povedal Herman tichým hlasom a vydal sa s rukami vo vreckách smerom k mladíkovi.
,, pozri sa. Myslel som, že dnešný deň bude prebiehať určite inak ako vychovávať nejakého zasrana. Takže na tvojom mieste nechám toho chudáka tak a venujem sa inej záležitosti." Povedal Herman pokojným hlasom. Nerobilo mu žiaden problém pozerať sa na krv alebo ju čo i len cítiť.

Prekvapene sa na neho pozerá ako si ide úplne v kľude za mladíkom. To čo teraz videla ju prinútilo zamyslieť sa nad tým či predsa len nie je nejako spojený s týmto svetom o ktorom veľa ľudí nevedelo. Síce stála ďalej od nich no ihneď si pobehla až sa dostala ku nim. Počula slová jej spoločnosti no netvarila sa nejako zaskočene. Mladých upírov videla už pár krát a taktiež videla aj spôsob akým boli popravený.
"prečo sa s tým musím stretávať všade kam idem ?" opýtala sa skôr sama seba pričom mala pohľad zavesený na osobe ktorá v bolesti až takmer v bezvedomí ležala na zemi. Podišla ku nej a skontrolovala tep ktorý bol moc slabý. Osoba by do pár minút zomrela preto sa rozhodla pre urýchlenie jej trápenia a to zlomením väzu. Náreky náhle utíchli a jediné čo bolo počuť boli už len oni traja.

Na jeho tvári sa objavil malý úsmev. Pretože ani len nečakal, že to v sebe má. Pozrieť sa na niekoho, zabiť ho aj napriek tomu, že to bolo pre jeho vlastné dobro. Ale aj tak to bola vražda. No to Hermana nezastavilo v tom, aby neurobil další krok a nepozrel sa mladému upírovi priamo do očí.
„ je to niekedy tak jednoduché. Pozrieť sa na upíra a vidieť v ňom tú prázdnotu.“ Ruky si preložil na prsiach a naklonil hlavu do jednej strany.
„ nie je to to správne miesto, ktoré by si mal osídlovať. Takže možno ti urobím menšiu láskavosť, ked ukončím tvoj život.“ Herman sa nemusel ničoho báť, bol dostatočne dlho na svete a dostatočne vycvičený na to, aby niekoho mohol zabiť. Živil sa tým už niekoľko stoviek rokov. Netrvalo dlho a jeho ruka skončila v hrudi človeka, ktorý bol pred ním. Cítil ako mu srdce ešte niekoľko krát bilo no následne prestalo. Sledoval ako sa upír zmenil a potom padol na zem. Skoncoval s jeho životom bez toho aby vedel jeho meno alebo príbeh. Potom sa pozrel na Stellu, pričom vedel, že ak toto má byť koniec, chce urobiť jednu jediné vec. Priblížil sa k nej rýchlosťou, ktorá bola pre upíra typickou a vrhol sa na jej pery.

Na jeho tvári sa objavil malý úsmev. Pretože ani len nečakal, že to v sebe má. Pozrieť sa na niekoho, zabiť ho aj napriek tomu, že to bolo pre jeho vlastné dobro. Ale aj tak to bola vražda. No to Hermana nezastavilo v tom, aby neurobil další krok a nepozrel sa mladému upírovi priamo do očí.
„ je to niekedy tak jednoduché. Pozrieť sa na upíra a vidieť v ňom tú prázdnotu.“ Ruky si preložil na prsiach a naklonil hlavu do jednej strany.
„ nie je to to správne miesto, ktoré by si mal osídlovať. Takže možno ti urobím menšiu láskavosť, ked ukončím tvoj život.“ Herman sa nemusel ničoho báť, bol dostatočne dlho na svete a dostatočne vycvičený na to, aby niekoho mohol zabiť. Živil sa tým už niekoľko stoviek rokov. Netrvalo dlho a jeho ruka skončila v hrudi človeka, ktorý bol pred ním. Cítil ako mu srdce ešte niekoľko krát bilo no následne prestalo. Sledoval ako sa upír zmenil a potom padol na zem. Skoncoval s jeho životom bez toho aby vedel jeho meno alebo príbeh. Potom sa pozrel na Stellu, pričom vedel, že ak toto má byť koniec, chce urobiť jednu jediné vec. Priblížil sa k nej rýchlosťou, ktorá bola pre upíra typickou a vrhol sa na jej pery.

To čo sa dialo celé len sledovala z diaľky. Nemala strach. Predsa niečo takéto videla už niekoľko krát a nikdy sa nebála. Dokázala sa o seba postarať.
Akonáhle telo mladíka padlo na zem ani sa naň nepotrebovala pozrieť, padol za to čo urobil, vlastje si zaslúžil svoju smrť. Jej pohľad bol stále však na doteraz stále neznámom mužovi ktorý jej dnes robil spoločnosť. Uvedomovala si, že aj on bol upír no asi po prvý krát v sebe necítila potrebu zabiť jedného z nich. Mala šancu stráviť s ním nejaký ten čas a zistila, že je mu s ním moc dobre. Čo ju však prekvapilo bolo keď sa zrazu objavil pred ňou a v zlome sekundy spojil ich pery v jedny. Myslela si, že skôr odíde aby sa neprezradil.
Čas kedy nijako nereagovala mohol byť naozaj dlhý no na druhú stranu aj krátky. Zatvorila svoje oči pričom mu začala oplácať bozk. Jednu ruku položila na jeho krk čím mu dala znamenie, že nemá prestávať. Sama ku nemu pristúpila o niečo bližšie a užívala si chuť jeho pier na svojich.

Herman bol pomerne prekvapený aj sám zo seba. Nemuselo to nič znamenať, len jeden jediný bozk no aj napriek tomu mal v tejto chvíli potrebu to urobiť. Po tom ako pocítil jej ruku na svojom krku, na tvári a zároveň aj na jej perách sa objavil jeho úsmev. Herman mal rád nepredvídateľné veci, ked sa odtiahol a pozrel sa do jej očí, snažil sa prísť na to, čo je zač.
" Argent. Si rovnaká ako tvoja rodina?." povedal tichým hlasom no aj napriek tomu si nedržal odstup, pretože vedel, že by ju dokázal poraziť. Zjavne ešte nebola na tom tak, ako jej rodina. Nedokázala možno ešte tak bojovať, ako bojovali oni. Herman aj tak mal teraz potrebu pozrieť sa na ňu od hlavy až po päty a následne si jemne zahryznúť do jazyka. Možno to nebezpečenstvo, ktoré tam bolo ho mierne priťahovalo. Kto vie, koľko nebezpečenstva ich ešte mohlo spoločne čakať.

Ako sa od seba odtiahli avšak len tvárou pousmiala sa. Sledovala ho a čakal na to čo povie. Ak vôbec niečo povie alebo rovno niečo urobí. Rýchlo si uvedomila, že je nepredvídateľný. Jeho otázka ju však neprekvapila. Určite vedel o jej rodine.
"ak myslíš lovkyňa tak áno. Som ako moja rodina. Avšak už by som povedala, že mierne neškodná." mikla ramenami pričom naklonila svoju hlavu mierne do boku. Jej ruka bola stále okolo jeho krku a nemala v pláne sa tak skoro odťahovať. Jedine čo teraz bežalo jej hlavou bolo čo by na to povedala jej rodina. Ako by reagovala jej matka ktorá by zabila najradšej každého človeka ktorý sa okolo nadprirodzeného sveta len potácal.
"vieš, že ešte stále neviem tvoje meno ?" pobavene nadvihla pravé obočie pričom čakala, že jej ho konečne prezradí. Aké ironické, že tu len tak stala pred upírom s ktorým sa pred chvíľkou bozkávala keď v jej koženej bunde mala ukryté zbrane na svoju obranu práve pred takými ako je on.

" myslím si, že teraz prišiel ten správny čas na to, aby som ti to meno už predsa len povedal. Moje meno je Herman. Herman Tomson." na jeho tvári sa na malý moment objavil malý úsmev. Neškodný no aj tak sa na jeho tvári ten úsmev teraz nachádzal.
" Takže lovkyňa." Na malý moment sa zamyslel, dokonca sa pozrel okolo seba, pretože tomu nechcel uveriť. Predsa tá nenávisť medzi nadprirodzenom a lovcami stále kolovala v žilách.
" určite by to bol zaujímavý boj. Nie som jeden z tých upírov, ktorý by sa len tak nechal zabiť. Bolo by to nesmierne namáhavé, som pomerne zdatný v tom, čo robím." nebolo by to po prvýkrát, kedy by proti niekomu bojoval.

Spokojne sa usmiala keď konečne vedela meno chlapca ktorý určite ešte zohrá veľkú úlohu v jej živote. Rukou ktorú mala okolo jeho krku mu prešla po líci. Na tvári sa jej sformoval malý úsmev a pozrela mu do očí.
"máš jemnú pokožku. Vidno, že si upír." spustila ruku na jeho hruď a tam ju nechala.
"ako som už povedala. Som neškodná. Stále si nosím pri sebe síce malú dýku ale proti niekomu som sa v boji nepostavila už dlho." siahne si do bundy z ktorej pomaly vyberie malú dýku a ukáže mu. Nemala v pláne ju použiť preto ju aj hneď vrátila na svoje miesto.

" Chceš mi povedať, že ak by si sa dotkla pokožky hocijakého človeka,vedela by si odhadnúť či to je upír alebo vlkodlak alebo len človek? to je naozaj zaujímavé!" Herman sa zasmial, pretože hned si musel spomenúť na ten film, kde boli upíri vykreslení ako nejaké disco gule. On sám nevidel rozdiel v pokožke, dokázal krvácať rovnako ako človek aj sa zraniť hoci len na pár okamihov.
" Tak potom možno nechcem vedieť akú pokožku má nejaký vlkodlak alebo siréna alebo niečo podobné. Alebo hybrid. To potom má nejakú kombináciu." stále sa na jeho tvári objavoval ten malý úsmev. Priateľský úsmev, ktorý sa na jeho tvári nenachádzal už nejaký ten čas.

" To vonkoncom nie je predsa zlé, nosiť pri sebe niečo, čo by ťa mohlo v podstate zachrániť. Ak nepočítam to, že pri normálnych ľudoch to možno je pomoc no pri upíroch asi veľmi nie."

"heeej !" rozosmiala sa a udrela ho do hrude.
"to si povedal ty nie ja.....máš jemnú pokožku...veľa nadprirodzených ju takú má keďže sa im na tele nerobia jazvy a žiadne takéto známky 'zranení' ak to tak môžem nazvať.....dobre už o tom nehovorme, je to vážne blbosť." trápne sa zasmiala a zakrutila hlavou.
"no je mi jasné, že skôr než by som ťa s ňou štíhla zraniť by som bola asi mŕtva ale tak pre dobrý pocit je to fajn. A hlavne keď nikdy neviem čo za úchyla so ma môže vyhliadnuť.....však sa na mňa pozri. Dokonalosť sama. Ktorý úchyl by ma nechcel." hneď sa aj nad svojimi slovami zasmiala. Nemyslela ich vážne. Nikdy o sebe tak nehovorila a nehodlala to zmeniť ani dnes ani nikdy v budúcnosti.

" náhodou by to bolo pomerne zaujímavé ak by niekto mal také schopnosti. Vedieť len tak pomocou dotyku odhadnúť o koho sa jedná. O aké zviera alebo o akého tvora " Herman vedel, že toto rozhodne nebude naposledy, kedy túto tému vyberie, pretože mu to prišlo naozaj vtipné.
" Hoci si neviem ani predstaviť ako by to napokon fungovalo ale na Tom treba popracovať! Urobiť si nejaké štatistiky a podobne " Herman v jednom momente dokonca chcel vidieť tú dýku ale mala pravdu. Ešte predtým ako by sa o niečo pokúsila už by bola dávno mŕtvym človekom.

" Takže sa okolo oteba motá veľmi veľa uchylov? To ak to aby som si dal ja sám pozor na to, aby si niekto o mne nemyslela, že som jeden z nich! "

"bože ty si hrozný. Pri tebe človek už radšej nič nepovie." znova sa zasmejem. Rozhodne som sa o tej téme už viac nechcela rozprávať. Bola to len jedna veľká hlúposť za ktorú si teraz dávala vnútornú facku, že to vôbec povedala. Určite s tým teraz nedá pokoj.
"takže poporiadku. Si upír a predpokladám, že si aj dosť starý. Ja mám 16...som mladá. Takže to z teba robí úchyla tak či tak zlatíčko." žmurkla na neho a ustúpila o krok. Neodpustila si prezívku pre staršieho a hneď po jej vyslovení sa jej v očiach zaligotali iskričky od toho ako bude reagovať na ono oslovenie.