Francouzská čtvrť

Caroline si veľmi dobre uvedomovala, že New orleans sa postupne ale s istotou stávalo mesto, ktoré by mohla dokonca považovať za svoj domov. No a nepovažuje ho už teraz?. „ nemyslela som si, že naše cesty sa tak rýchlo opäť pretnú Enzo. Myslel som si, že ostaneš v meste, budeš žiť svoj život. No zdá sa, že tak ako ja, hľadáš aj ty niečo..“ musela sa tomu Caroline zasmiať, pretože to bolo viac ako len isté. Už pri pohľade na neho sa jej kútiky pier stáčali do malého úsmevu, pretože bola rada za to, že ho tu bude mať.
,, je tak mnoho pekných miest v tom meste. Skutočne pekných, ktoré by ťa mohli k sebe privinúť a donútiť ťa milovať ho.“ Caroline nechcela hovoriť o tom, že v jej živote sa niekto objavil. Že už nesmútila za Stefanom tak, ako to robila celé roky. No kto by jej uveril, že jej srdce v tejto chvíli bije len pre jedného muža. Toho, ktorého mnoho ľudí pozná veľmi dobre. ,, no pre začiatok, čo ak by sme sa pozhovárali o tom, ako si predstavuješ svoj nový domov? pretože určite tu budeš chcieť ostať nejaký ten čas, nemám pravdu. A áno." odpovedala na jeho otázku aj napriek tomu, že si uvedomila, že možno hovorí opäť mnoho. ,, našla som si tu byt, ktorý je priam dokonalým! určite by som ti ho mohla aj ukázať.."

Pousmeje sa a prikývne. "Tak to som ani ja nečakal. Presne tak. A ako sa hovorí život je zmena tak prečo nevyskúšať niečo nové?" Opýtal sa a pozrel sa na ňu. A keď videl ako sa zasmiala tak len nad tým pokrútil hlavou. Nevadilo mu to len nechápal čomu sa smiala. Ale neriešil to. Bolo to lepšie ako keby sa mala hnevať alebo byť smutná. Smiech je omnoho lepší. Potom mu povie že je v tomto meste veľa miesť ktoré sú pekné a mohli by ho donútiť ho ich milovať. Nad tým sa musel zasmiať pretože tomuto neveril. "Tak to by som rád tie miesta videl. Ale pochybujem že ma privinú a donútia ma zamilovať. Taký úchyl zatiaľ nie som." Zasmial sa nad tým. Veď kto to kedy videl aby niekto privinul k nejakému miestu a miloval ho? To je predsa nemožné. Keď sa ho opýtala ako si predstavuje svoj nový dom tak sa zamyslel pretože nad týmto neuvažoval. Pre neho bolo podstatné aby niečo mal a bolo mu jedno ako to vyzerá. "Po pravde som nad tým nerozmýšľal. Mne je to jedno ako to bude vyzerať. Hlavne aby to nebolo v hotely kde som teraz." Povie a mykne plecami. "Ale máš pravdu rád by som tu chvíľu ostal." Pousmeje sa a prikývne. Keď mu ale potom povedala že si tu našla byt a že by mu ho mohla ukázať tak len nad tým mykol plecami. "Mne je to jedno. Ako ty chceš." Povie jej a nechal to na nej pretože mu to bolo jedno či ho uvidí alebo nie.

,, možno to tak neberieš, možno sa na mňa po tejto stránke pozeráš ako na blázna ale rozhodne to tak nie je! možno to vidím inak z toho dôvodu, že som ženou. Hah a ženy to vždy vidia nejako inak. Napríklad taký Paríž, dokázala by som ho milovať každý jeden deň." Caroline sa musela zasmiať, dokonca pri myšlienke na Paríž urobila jednú ladnú otočku, ako keby to bol tanec, ktorý sa rozhodla predviesť Enzovi. Bolo to na jednu stranu možno pomerne komické no na druhú stranu, bola to predsa len Caroline.
,, tak to by si mamal zažiť ešte ako som bola človekom, tým ľahko myseľným, ktorý bol kráľovnou školy. vedela som zorganizovať tie najlepšie podujatia, večierky, bály. Oh kde len sú tie časy. No ale spätne k tebe Enzo, mohla by som ťa dokonca nazvať ako svoj nový projekt.." na jej tvári sa pohrával malý úsmev, dokonca mala potrebu si upraviť aj svoje blondavé vlasy a následne sa pozrela na neho. Enzo bol jej dávnym priateľom, chcela aby sa v meste cítil dobre. No taktiež vedela, že skôr alebo neskôr ho bude musieť zasvetiť do rôznych vecí, ktoré sa týkali mesta. New Orleans mal aj svoje pravidlá. ,, no tak pod, dokonca sa nájde u mna aj nejaký ten panák.." caroline ukázala rukou vpred.

Keď Car začala hovoriť tak ju len počúval čo hovorí. "Rozhodne ťa za blázna nemám. Viem aké su ženy takže toto ma neprekvapí. A čo sa týka toho Paríža tak to si viem predstaviť." Povie jej a pousmeje sa. Potom len pokračoval v ceste. Keď uvidel ako sa otočila tak len nad tým pokrútil hlavou a zasmial sa nad tým. To skôr teraz by ju mohol považovať za blázna ale on to bral iba ako srandu a nič viac. Takže to nijako neriešil. "Tak to je škoda že som ťa nezažil ako človeka. Pretože vidieť ťa ako organizuješ nejakú akciu muselo byť super." Povie ale potom ho zaskočí čo povedala. "Čo? Aký som ja nový projekt?" Opýtal sa jej a trochu sa na ňu zamračil a zastavil sa. Toto ho nahnevalo on nie je žiadny projekt. A pokiaľ mu to Car nevysvetlí tak sa nepohne z miesta. "Najskôr mi ale povec aký nový projekt?!" Povedal nahnevane a jej dom zatiaľ neriešil ani to že sa u nej nájde nejaký drink. Teraz bolo pre neho podstatné aby mu to vysvetlila a ak sa mu to nebude páčiť tak odíde a ak ano tak pôjde s ňou.

Caroline tie momenty chýbali. Kedy sa mohla sústrediť na niečo, na čom by sa mohla možno podpísať. Predsa mala za sebou už niekoľko projektov. " No tak Enzo, ved by si sa mohol aj pozrieť na jeden projekt, ktorý mám za sebou. Kto myslíš, že zariadil takmer celú školu? od vybavenia až po všetok ten nábytok. Každá jedna miestnosť a učebňa." Caroline by mohla byť na seba patrične hrdá.
Caroline sa potom musela zasmiať, pretože videla to, že ho to zaujalo. Možno ak by nič nepovedala a tvárila sa ako keby to vôbec nevypustila z úst, možno by to bolo ešte o čosi viac komickejšie. No aj napriek tomu to po malej chvíľke nevydržala, zastavila sa na mieste a pozrela sa na Enza tým typickým pohľadom. Modré oči v ktorých sa nachádzali iskričky, možno to vážne znamenalo, že by si mohla nájsť niečo, čomu by sa určitý čas mohla venovať. A to bol práve jej malý, osobný projekt s názvom Lorenzo a jeho nová kapitola života.
,, no tak mala som na mysli to, že ti pomôžem aby si sa do tohto mesta zamiloval. Ved povedzme si pravdu, nemohol si toho zažiť až tak mnoho. Pretože roky si bol zatvorený na tom mieste o ktorom nechceš hovoriť alebo sa mýlim? tak ti s tým určite pomôžem! najprv pôjdeme do môjho bytu, kde ti to ukážem, potom by sme mohli nájsť niečo, čo bude patriť tebe. viem aké to je bývať v hoteli, nie je to ten istý pocit" Caroline nebola materiálny typ no určite vlastné bývanie bolo lepšie ako tráviť noci na hotely.

"Ale veď ja som nepovedal že ti neverím. A myslím si že to nebude potrebné." Pokrúti hlavou nad tým a už to radšej chcel nechať tak. Skôr ho zaujímalo ako myslela ten projekt. Preto čakal kým začala hovoriť. Pozorne počúval čo hovorí. A len sa nad tým musel pousmiať. "No neviem čo sa ti to podarí aby som sa do mesta zamiloval. A to máš pravdu nechcem o tom hovoriť a ani som toho moc nezažil. Ale to zase nemusíš. Nie som taký neschopný aby som to nedokázal aj sám. Čo si to o mne myslíš? No dobre teda môžeme ísť k tebe. Ale s tým hľadaním vlastného sa nemusíme nijako ponáhľať. A čo je zlé na hotely? Veď som tam skoro neni. Iba tam prespím a potom som vonku. Takže to mám len na prespatie a to je všetko." Povie a mykne plecami nad tým. Zdalo sa mu že Car na to ide veľmi rýchlo a na to nebol pripravený. Preto na jednej strane nevedel čo robiť a na druhej ako sa má zachovať.

Caroline nechápala, čo sa to s Enzom v skutočnosti dialo.Nikdy predsa nebol takým človekom, a to nie je rozhodne po prvýkrát, kedy ho vo svojom živote videla. Možno sa stalo niečo za tie uplynulé mesiace, ktoré nestrávila v mystic falls niečo zvláštne. Caroline v jednom momente spozornela no nechcela pôsobiť ako keby sa niečo dialo, na miesto toho sa rozhodla si zahryznúť možno v tom momente do jazyka a sústrediť sa na to, čo hovorí.
,, samozrejme, že nie je nič zlé na hotely. No nie je predsa len lepšie ak sa má človek kde vrátiť, čo by mohol považovať za svoje miesto? pretože hotel je predsa len v tomto ohľade osť neformálnym. Nikdy sa tam človek nebude cítiť tak, ako by možno mal. No čo keby sme začali od začiatku." povedala Caroline pričom si ruky preložila na hrudi a následne sa spýtala na otázku na ktorú sa možno mala spýtať už na samom začiatku. ,, stalo sa niečo za tie mesiace Enzo?.."

Stiles v jednom momente vedel, že všetko bude úplne inak. Tie mesiace, ktoré strávil sám bez jeho prítomnosti, boli mesiacmi kedy vedel, že skôr alebo neskôr to aj tak muselo prísť. V tejto chvíli to rozhodne nebol Stiles, ktorý sa pozeral zoči voči démonovi pred svojimi očami. V tejto chvíli to bol práve void, ktorý sa objavoval každý jeden moment v momente, kedy Stiles potreboval pomoc. Tak ako stiles nedokázal prežiť bez neho rovnako to bolo aj vo voidovej situácií. V momente, kedy sa po prvýkrát oddelili, bolo to očividne aj posledný moment. V tejto chvíli ale bolo jedno kto sa na nich pozerá alebo naopak, nepozerá. V momente, ak by sa niekto pozrel do jeho očí okamžite by videl to, čo sa v ňom nenachádzalo. Tá temnota, ten malý úsmev v podobe nadvihnutia jedného kútika pier, ten pohľad, ktorý doslova hovoril za všetko. To nebol Stiles, to rozhodne nie. Void sa pozeral na démona, pričom ani len vo sne sa v ňom nenachádzal žiaden strach. Nemal k tomu žiaden dôvod. Práve jeho prítomnosť v Stilesovom tele znamenalo to, že nedovolil aby mu niekto ublížil. Nedovolil, aby sa tej ľudskej schránke niečo dialo. A do okamihu, keď bude jeho súčasťou aj jeho nesmrteľnosť bude na mieste. Aj napriek tomu, že bolesť cíti rovnako ako normálny človek.

Jeden pohľad stačil. Pozeral sa na démona, pričom vo svojej ruke zvieral tú drevenú vec, ktorej ani len nechápal načo to je. No aj napriek tomu v nej videl určitú zbraň, ktorú mal v pláne využiť. Aj napriek tomu, že nemal ani len to najmenšie tušenie o tom, čo sa pred ním nachádza aj napriek tomu urobil jeden odvážny pohyb vpred. Kedy jednou nohou vykročil dopredu a následne sa pozeral len a len na démona pred sebou. Rozmýšľal, či aj ľudia v minulosti pred ním utekali, či pociťovali určitý strach alebo nie. No pri tom, ako jedného človeka za druhým zabíjal bolo viac ako len pochopiteľné, že to tak naozaj muselo byť.
Drevenú pálku, ktorá si už prešla rôznymi okamihmi drvil vo svojej pravej ruke pričom naklonil hlavu na pravú stranu. Druhou rukou ju taktiež uchopil, pričom končekmi prstov prešiel po rukoväti a následne sa rozhodol pre ten jeden základný krok. Takmer okamžite sa snažil trafiť démona s pálkou do tváre. Možno to nebol dobrý nápad o tom aj on sám nepochyboval no aj napriek tomu to urobil opäť a opäť až do momentu, kedy nepocítil pod svojim krkom jeho ruku. Na miesto toho, aby sa v tento moment zachoval ako obyčajný človek, ktorý by lapal po dychu, ktorý by prosil o svoj život. Cítil ako sa jeho telo nadvihlo zo samotnej zeme, ako on sa ocitol vo vzduchu pričom sa pozeral stvoreniu priamo do tváre. Aj napriek tomu, že na svojom hrdle cítil tlak, na jeho tvári sa objavoval ten úsmev. Smrť v jeho prípade momentálne takmer nič neznamenala. Nemohol ho niekto zabiť, tak mnoho ľudí sa o to snaží už celé tisícročia. No možno to v tejto chvíli bolo inak, predsa len sa nachádzal v tele obyčajného človeka, ktorý to nemusel zvládnuť. Aj napriek tomu, že void to cítiť nedokázal, stiles, ktorý sa nachádzal v jeho vnútri, momentálne v jeho hlave zatvorený v tmavej miestnosti, mohol cítiť každý jeden pohyb, ba dokonca v tejto chvíli kričal o pomoc.

Potom sa len pousmial a pozrel sa na ňu. "Car to bola sranda. Nechcem aby si to zobrala zle." Povedal jej lebo nechcel aby si myslel že je zlý alebo niečo také. On to robil so srandy. Keď začala hovoriť o hotely a o tom mať vlastný dom tak ju počúval a prikyvoval. "Ano máš pravdu že je lepšie mať niečo vlastné a hlavne súkromie. Ale neviem či tu niečo také nájdeme čo by mi vyhovovalo." Povie jej ale nechal to na ňu predsa sa v tomto meste lepšie vyznala ako on a tak možno aj vie čo by mu vyhovovalo. A možno mu aj niečo také nájde. "Ja s tým súhlasím. Môžeme začať od začiatku. Ja nemám námietky." Pousmeje sa a potom na ňu žmurkne. Keď sa ho opýtala či sa niečo stalo za tie mesiace tak sa na chvíľu zamyslel nad tým. "Ano stalo sa toho veľa ale to je na dlhé vyprávanie." Povie jej a pousmeje sa. Potom mu to ale nedá a opýta sa jej. "Kedy budeme u teba? Rád by som videl kde bývaš. Teda ak si nezmenila názor a stále platí tvoje pozvanie k tebe domov." Bol by rád ak by to nezrušila a išli by k nej domov. Lebo rád by videl kde a ako býva. A možno ak sa mu to bude páčiť tak si niečo také nájde aj on.

Na jednu stranu ho překvapilo, jak se sám a dobrovolně bez špetky zbabělosti Stiles vydal proti démonovi, i přestože musel snad vědět, že s nějakou dřevěnou pálkou proti němu nemá absolutně žádnou šanci, ale na druhou stranu si v tuhle chvíli říkal, jak jsou jen ti lidé hloupí. Odvaha není všechno a v tomhle případě opravdu ne. Na lov démonů, kteří jsou zvyklí bojovat s lovci je třeba tvrdý a dlouhý výcvik a ačkoliv se možná Stiles už spousta věcem ubránil, není to něco, co by mu stačilo proti démonovi. Proto i ve chvíli, kdy se démon začal nebezpečně k Stilesovi přibližovat, chtěl ho zkusit střelit šípem, což nebylo ale možné, vzhledem k tomu, že by to odnesl i právě ten civil. Nezbývalo mu nic jiného, než se rozběhnout rychle za nimi a zbavit se démona za pomocí andělského ostří. Ve chvíli, kdy viděl, že démon popadá Stilese za krk, pokusil se běžet ještě rychleji, jen aby zabránil tomu nejhoršímu, což stále nebylo jisté, jestli se mu podaří. Co ho ještě zneklidňovalo bylo to, že se Stiles nijak nesnažil bránit, vlastně to i vypadalo, jakoby se vůbec nedusil a na chvíli mu problesklo hlavou, jestli je vůbec ještě živý. Naštěstí brzy zjistil, že ano. A pokud se mu ho nepodaří zachránit, bude to brát jako velké osobní zklamání. Neměl rád neúspěchy, nakonec záchrana civilů je často to, co oni dělají a tímhle tím by selhal.
Pomalu už se konečně blížil k démonovi, kterého měl na dosah a jeho blížící se kroky, odvedli démonovu pozornost od Stilese natolik, že ho dokonce nakonec i pustil a on měl tak démonovu plnou pozornost a Stilese snad v bezpečí. Po krátkém souboji se nakonec podařilo démona probodnout ostřím a poslat ho tak zpátky do horoucích pekel. Svou pozornost přesunul ke Stilesovi, netušíc, že Stiles vlastně není teď úplně Stiles, nebo alespoň před chvíli nebyl. "Jsi v pohodě? Démony příště nech na mě." Očividně se jeho teorie potvrdila a ani to, že už se mu podařilo s nějakými stvořeními vypořádat nestačilo k tomu, aby se vypořádal i s tímhle.

nemal ani len ten najmenší problém rozbehnúť sa za tým démonom. samozrejme, že sa aj v jeho vnútri nachádzal pomerne strach ale nechcel si to ani len on sám priznať, pretože by to znamenalo, že by v podstate nebol hodným pre niekoho takého ako bol lovec tieňov. on nechcel byť opäť tým človekom na ktorého by sa dalo pozerať ako len na zdroj vhodných informácií, kedy by nemohol urobiť nič, pretože by to znamenalo vlastné ohrozenie.
no v momente, kedy pocítil na svojom krku dotyk toho démona tak pochopil, že to asi sám nezvládne. void v jeho hlave by rozhodne mohol zasiahnúť, mohol by toho démona zabiť no stiles sa ho snažil upokojiť, pretože vedel, že skôr alebo neskôr sa tam aj tak objaví ten lovec tieňov. z toho dôvodu v okamihu, kedy ho skutočne zachránil, kedy skutočne sa následne aj nadýchol a mohol si vypočuť jeho slová, odvrátil pohľad, pretože mal pocit, že nedokázal voida skrývať až do takejto miery.
,, som v poriadku. Len som ti chcel ukázať, že nie som len tak nejaký človek." povedal Stiles, pričom sa mu týmto snažil samozrejme naznačiť, že sa v ňom objavuje aj určitá odvaha, kedy nemá problém skočiť do veci priamo po hlave. kedy doslova nemyslí na žiadne následky, ktoré by sa tam vlastne mohli nachádzať. stiles si zobral do ruky svoju pálku a pozrel sa na aleca pričom dúfal, že tú zmenu jeho vlastného ja nemal možnosť nejakým spôsobom zaregistrovať.